na stretnutí s mužom ma viedla posvätná milenka

Volá ma  poslanie posvätnej milenky. Z hĺbky môjho zvedavého srdca ma zvádza - Aká bola v časoch, keď bola rešpektovanou a vyhľadávanou sprievodkyňou sexuálnym životom mužov, žien, dospievajúcich mladých ľudí začínajúcich so sexualitou, keď pripravovala nevestu na svadbu, keď udržiavala starých ľudí mladými, dokonca erotikou liečila chorých ľudí... Keď bola zdrojom inšpirácie a vízií pre kráľov, pre šamanov, pre kňazov... Keď bola nositeľkou múdrosti, lásky a dobra...

Volá ma poslanie milenky z posvätných, byť chrámovou kňažkou,  Tá, čo učí lásku slobodne dýchať, má moc mäknúť jazvy. Počujem ešte jej hlas v sebe? Alebo vo mne umrela zákazmi, ktorými si robím život pohodlným, bezpečným?

Stojím pri bráne.
Nevábim, len dýcham a nechávam tiché vzrušenie, aby ťa vyzlieklo z mien a z očakávaní.
Ak vstúpiš, nebudeš učený, ale Živý.

:Volá ma poslanie ŽIEN, v ktorom ponúkam oheň srdca cez teplo mojej kože.
Ako v časoch, keď sa telo nehanbilo za svoju múdrosť, som stála pri prahoch ZMENY v životoch ľudí:
UČILA SOM

 mladých počúvať svoju spenenú krv bez strachu,
nevesty kráčať k láske bez obety, keď sa v nich otváralo ÁNO,
starých rozpaľovať svoj liečivý oheň v tele.

Králi ma volali pre inšpiráciu ku kráľovským rozhodnutiam. Šamani pre ticho medzi údermi bubnu. Kňazi pre pravdu, ktorú sa neodvážili vysloviť.

Bola som liečivým dychom, keď ma ukladali do postelí chorých. 

Vedela som, kedy sa dotyk mení na modlitbu
a kedy má zostať len pohľadom.

Vtedy som nebola tieňom noci ani hriechom dňa ako dnes.

Neniesla som zákony, niesla som vieru.
 Volali ma tam, kde sa láska bála sama seba,
som jej pripomenula,
že je staršia než strach.

Dnes som mala stretnutie. Prišiel si ty - muž, ktorý si už u mňa niekoľko krát bol. Obľúbil si si ma a ja teba. Vyznám sa v tvojom tele, viem čo chceš a rada ti to dávam. Si mladý veľmi úspešný chlap. Si doma v tom, čo robíš, máš to odmakané. 

Si sebavedomý. Máš obrovský pevný plný penis. Si pevný v tom, čo robíš. A chodíš si ku mne do chrámu posvätných mileniek po Život, po Inšpiráciu. A tak funguješ všade a so všetkými. Celá tvoja bytosť i tvoje telo volá po tom, aby bolo o teba krááásne postarané.

Otvorila som Ti. Pozreli sme sa do očí... usmiali sa na seba šibalsky a vykročili sme... A Ty si ma ešte na schodoch zastavil. Moje telo ma hneď volalo Ťa objať... a Ty si hneď položil hlavu na moje rameno. Boli sme pri sebe doma. 

A hovorím si: "Mmmmm, zaplavím ťa mojou starostlivosťou, urobím naučené bezpečné ťahy, postarám sa o teba muž-synáčik, toto poznám, takto ťa môžem kontrolovať. Utopiť ťa v ero-materinskej starostlivosti, v tom sa ja cítim bezpečne. Mám kontrolu, mám pravidlá, viem, čo sa stane." 

Ale dnes ma na tomto mojom obľúbenom postoji niečo podráždilo. Uvedomila som si, že ak chcem skutočné stretnutie, musím pustiť istotu a dovoliť mužovi stáť vedľa mňa, nie podo mnou. Niečo ma volalo ísť ďalej... vykročiť z pohodlia kontroly.

A rozhodovala som sa, ktorým smerom pustím toto stretnutie. "Budem mu skvelou materinskou milenkou? Tak ako tom máme ja i ty radi?" Krásne sa o teba postarám, vycukríkujem ťa, ty sa krásne obalený v mojom mede urobíš a potom vydáš naspäť do toho istého života, ktorý zažívaš už celé roky a je ti tam dobre. Budeš túžiť stretnúť ma opäť, čím vyživíš moje ego...

Alebo to dnes s tebou urobím trošku inak a niečo v tebe prebudím... Niečo, no ja neviem čo a hlavne netuším ako...?"

Sladká istota sa ma drží ako kolíska,
no dnes vo mne zarevalo čosi divé.
Láska chce rásť, nie strážiť.

kolíska zapraská
vykročme odtiaľto spolu - ticho ide prvé

A tak som tam stála a objímala ho, vzrušená tým odhodlaním, ktoré vo mne rástlo... 

Nadýchla som sa a zatúžila privolať tú esenciu pradávnej posvätnej milenky. 

Tej posvätnej erotickej kňažky, ktorá žije ešte stále v našich telách, ako spomienka. A ja som sa ku nej prihovorila modlitbou.

"Ctihodná milenka z posvätných, príď mi aspoň na chvíľu teraz ukázať, čo mám robiť. Sprevádzaj ma prosím týmto stretnutím. Ukáž mi brány, ktorými môžem vojsť do života tohoto muža, do jeho posvätného priestoru zmeny. Ako môžem rozkoš v jeho tele nechať otvárať jeho dušu a nie len urobiť ho na chvíľku šťastným?"

A inšpirácia mi prišla hneď. Presne som vedela, čo mám urobiť. Okamžite som ho prestala objímať.

Postavila som sa za neho, aby ma nevidel, ale len cítil. Začala som mu veľmi pomaly vyzliekať tričko. Stále som sa ho dotýkala. A dráždila ho. Prešla som mu nechtom po bruchu. Uštipla som ho. Uhryzla do ucha. 

Vošla som mu rukou do nohavíc a jemne mu prešla prstami celým tým jeho veľkým údom, potom ho chtivo chytila, akoby už... a pustila ho... A zasmiala som sa. 

O on sa začal variť a piecť v mojej peci.

Jasne mi prichádzali impulzy, ktoré som bez zaváhania nasledovala: Príď sem a urob teraz toto. "Nerozpúšťaj sa obalený cukrom mojej krásy a príťažlivosti, nezaspávaj v mojich láskyplných starostlivých dotykoch... Naopak! Preber sa a nájdi v sebe hrdinu, vstávaj!" Nepovedala som mu ani slovo, ale moje telo a hravé provokácie to  na neho kričalo.

Vzdychla som mu do ucha. Bradavkami sa ho dotkla. Poláskala som si ho a nechala na chvíľku tak. Poláskaný chlap nechaný napospas hoci na krátku chvíľku... Nááádherne ho to dráždilo, preberalo. Ožíval mi pod rukami. Mala som silnú inšpiráciu. Išlo to jedno za druhým a vkuse sa to menilo. Niektorými kúskami som prekvapila aj sama seba. 

Ani som ho nedovyzliekala... "Čakám ťa v sprche..." Prišiel za mnou do sprchy zavrel očká a čakal, že ho umyjem a postarám sa o neho, ako vždy... "Nie, teraz ty umyješ mňa...a začni nohami." On si kľakol a ja som si vyložila moju krásnu dlhú nohu na neho rameno, čím sa pred ním odhalila... Zdihla som mu bradu, nech sa na mňa pozerá odtiaľ zdola... A on sa pozrel... cez moje lono. A ja som mu v očiach videla posvätnú úctu. 

Uzrel ma vo mne, milenku z posvätných, ten plameň mužstva - bohyňu.

A takto prebiehalo celé stretnutie. Sama som bola v šoku z toho, kam ma moje telo volalo. Akoby som to nebola ja, ale naozaj sa pradávna milenka z posvätných chopila môjho tela a viedla ma. Dokonca som cítila rozkoš, ako ona. Čím viac som ho dráždila, tým viac stúpala energia a život. 

A stále som cítila jeho penis, osobnosť jeho penisu, ako krásne so mnou spolutvoril tieto nádherné chvíle. Nádherné spojenie duší. 

Ale pokúšalo ma to zneužívať celé to krásne posvätné dráždenie... Prichytila som sa v jeden moment, ako si pomstychtivo vychutnávam jeho utrpenie nenaplnenej túžby. Tu som jasne videla, že v tých okamihoch nejdem z posvätnej milenky, ale zo svojich zraňujúcich spomienok na neobratných milencov, podvádzajúcich partnerov, na otca, ktorý tam pre mňa nebol v sile... "Muži sú hajzly a len to najhoršie je pre nich dobré..." Akonáhle som to v sebe uzrela, to malé zranené pomstychtivé dievčatko odznelo a bola som to opäť Ja. Vrátil sa mi erotický flow milenky.

Cukrom? Proste nie. V momente, kedy som ho najviac chcela urobiť, som ho pustila. Prstami som mu zaryla do brucha... nonstop akcia. Úplne ma to pohltilo. Akoby som sa časťou seba pozerala na celú situáciu a bola som unesená. 

Ahaaaa, tak takto posvätné milenky iniciovali mužov z dobrých chlapcov. 

Nakoniec som ho znehybnila a sama som sa ani nepohla... len malý nepatrný pohyb rukou na jeho výstavne vzrušenom úde... a on mi pod rukami totálne vybuchol... Ten orgazmus bol taký vyhranený, vydráždený a teda totálne obrovský... bola som ním unesená. Cítila som ho, akoby vybuchol vo mne... Fascinovaný na mňa pozeral... Pritúlila som si ho. A on unavený z môjho posvätného lynčovania spomaľoval dych, až zaspal.

Ľahla som si na neho a doznievala som si. Po chvíli mu nežne šepkám do ucha: "Choď do sprchy." a on "Ne, chci tu zůstat navždy." 

Chvíľu som ho prekvapená nechala. Ale potom som sa začala smiať, triasiem ním, hryziem ho a kričím na neho: 

"Vstávaj a vypadni do Života do plnosti dňa, ktorú si tu načerpal! Bež a šír ten Život v tebe ďalej!"

Rozžiarili sa mu oči, telo plné ohňa. Vystrelil z postele, dal si ľadovú sprchu. Pozrel sa tými živými očami na mňa a hovorí: "Kristíno, tys mně dnes strašně zlobila!" 

A ja som sa kochala tým životom v jeho tele, plameňom v jeho očiach, v každom jeho pohybe... bol tak sexy. A zároveň tá jeho neistota... Najradšej by tu ostal so mnou navždy... 

ale tá jeho obrovská energia ho volá ísť a robiť a stretávať ľudí a ŽIŤ, Žiť naplno...

...a hovorí mi: "Kdy budeš zase v Praze?" a ja "Neviem, keď budem chcieť, sa ti zase ozvem..." a smiala som sa. Celé moje telo sa smialo. Milujem sa smiať po stretnutí s mužmi. Je to smiech plnosti a šťavnatosti. Mňam.

Ten obrovský kľud poznania: Je pre mňa ľahké byť pre tých mužov materinskou milenkou - vyhovieť im, urobiť im, čo chcú. Udržiavať ich v tom, v čom sú. Oni sú spokojní. Ja som spokojná, že sú spokojní... vtedy sme ako zalepení v ružovej cukrovej vate všednosti a nemennosti.

Ale ja mám chuť šokovať ich túžbou. 

Som krásna žena a naozaj viem zapôsobiť, ale vždy som s tým mala skôr problémy. Až tu, keď si siaham na posvätnú milenku začínam v tej mojej príťažlivosti, rozkoši a túžbe vidieť zmysel. Vzrušuje ma, ako v tom objavujem sama seba. Baví ma, keď preberiem apatického muža do života. Napĺňa ma, keď s ním vchádzam do rituálu zmeny. Akoby sa otvorila pred nami na chvíľku brána a on môže so mnou vyjsť z toho bežného kolobehu práce, partnerstva, domáceho života, stresu, dobrého chlapca, perfektného otca... vystúpiť z tej krabičky a oživiť sa na mieste, ktoré nepozná. Sám sa taký nepozná. Vtedy sa mužovi i mne vypne autopilot, ktorý riadi naše životy a prežíva pocity za nás ako v lacnej telenovele, kde sa za teba smejú i plačú herci... A tento druhý svet zmizne a odrazu ostávame nahý v prvom, v ozajstnom svete... Vo svete v ktorom sú deti a zvieratá a všetko je také skutočné a fascinujúce... Milujem moju prácu a to poslanie, ktoré v nej odkrývam.

Posvätná milenka nie je tvoja matka. Nestará sa o teba. Posvätná milenka sa stará o ŽIVOT v tebe.

Ja túžim a želám si a privolávam posvätnú milenku stále viac. Ona sa ma dotýka, prehovára mnou a mne sa to veľmi páči. Odmieňa ma aj tým, ako ožíva moje telo a moja jóni. Ako som odrazu schopná cítiť a zažiť oveľa viac rozkoše aj z milovaní, ale aj zo západu slnka, z vôňe lesa po daždi, z chuti čistej vody, z úsmevu muža na ulici...Život.

Iskra, 🕊 milenka stretávajúca cudzincov vo svojom chráme

dotkol sa ťa tento text? dotkni sa nás - sem klikni

Niekedy na stretnutí zaznie mongolská hymna. Je to pre nás pripomienka. Keď chceme jazdiť my tu na západe, roky si na to pripravuješ koňa, kým na neho vysadneš. V mongolskej tradícii to bolo ináč. Mladé dievča alebo chlapec vyskočilo na divokého koňa zo stáda a skrotilo si ho za pár hodín. A mňa mrzí, že ani ja ani Zriem nedokážeme mongolskú tradíciu... nedokážeme si vychovať milenca studničkou... Pripravujem si ho slovami celé mesiace. Preto sme masérky a nie milenky. A ja sa učím nepoužívať vagínu na to aby som si vzala od muža lásku. Pretváram ju na studničku. Ale zatiaľ som masérka. 

Z Evanjelia Posvätnej Milenky

Na počiatku som verila, že moje telo patrí mne.

A Život sa usmial.

"Potrebuješ vlastniť rieku, aby si sa mohla napiť?"

Vtedy som pochopila, že telo nie je majetok.

Je bránou. Je nádobou. Je plachetnicou. 

A Život mi povedal:

"Neotváraj sa mužovi.

Otvor sa Mne.

Ak bude muž stáť v ceste, obtečieme ho.
Ak bude prázdny, prejdeme cez neho.
Ak bude pokorný, dotkne sa ťa spolu so mnou."

A ja som sa prestala báť.

Nie mužov.

Seba.

Lebo žena sa najviac bojí tej chvíle, keď zistí, že jej srdce je väčšie než príbeh, ktorý ju naučili žiť.

Potom ku mne prichádzali muži.

Niektorí niesli oheň.

Niektorí ticho.

Niektorí iba vlastné rany.

Neprišli, aby ma vlastnili.

Prišli, aby odomkli brány, ktoré som ešte zamykala zvnútra.

Každý odišiel.

Nikto neodišiel so mnou.

Lebo ja som nepatrila im.

Patrila som iba Životu, ktorý si na chvíľu obliekol ich tvár a telo. A oni mi to pripomenuli vždy, keď som niektorému zatúžila patriť. Áno takto som utekala sama pred sebou. Vlastniť a patriť. Ale Ja som sa rozhodla patriť iba Životu. 

A Život sa ma opýtal:

"Koľko mužov si milovala?"

Odpovedala som:

"Nepamätám si ich mená.

Pamätám si iba, koľkokrát vo mne zomrela žena, ktorá chcela byť milovaná...

...a narodila sa žena, ktorá sa sama stala láskou, bránou, nádobou, plachetnicou."

Vtedy Život stíchol.

A zostal mi iba jeho Dych.

A otvorené dlane.