keď ma muži nesiete niekam, kam by som ja sama nikdy nedoletela

Sedím na vysokej kope vecí naloženej na obrovskej vlečke, ktorú ťahá gigantický traktor rozheganou lesnou cestou do strmého kopca... Strašne sa bojím. Šialene to hegá a každú chvíľu môžem skydnúť. 

Sedíme tam nejakí dospelí a kopa detí. Bojíme sa a smejeme sa. Je mi neskutočne dobre. Svet je vporiadku. Ako sa to stalo?

Presúvame sa na týžden do lesov aby sme si tam vybudovali tábor v divočine. S dušou v divočine. Vecí, detí a doborodruhov je veľa a tak muži všetko nakladajú na veľkú vlečku, ale do poriadnej výšky a na to si mám ešte sadnúť ja a ešte aj ostatní? Šibe vám? 

Stojím pod vlečkou a sledujem ten organický chaos. Tašky, kufre, stany. Ale potom nakladajú koberce. Čo??? Plynový varič, kopa matracov, stoly, stoličky a na vrch obrovskej kopy vecí ešte aj deti...

A muži sa tvária, že presne toto robia každý deň už 20 rokov - sebaisto prikladajú každú ďalšiu vec do nekonečnej výšky. Majú to v paži? Vedia vôbec, čo robia? Pozorujem ich, naciťujem si ich.... Skutočne tú situáciu nesú svojím vedomím. Neuveriteľné. Ja Milujem vedomie mužov, keď robia veci, ktorých sa ženy bojíme. Často sa hovorí o vedomých mužoch - je to taký ezoterický populárny trend, ale máloktorý muž, ktorý to o sebe prehlasuje ním naozaj je. 

Týto muži sú Mňam. Žiadne slová, len činy. Sebaisto, jasne, s plným vedomím. Mňam. Mňam. Už to cítim, že táto akcia moje hranice opäť o trošku natiahne, posunie, siahnem si poriadne do mojho ženského strachu až paniky. Nakoniec tam totiž vyložili aj mňa a povedali mi "To zvlááádneš" a takým spôsobom, že som im uverila.

Neuveriteľné. 

Ja zásadne neverím mužom, preto všetko kontrolujem, riadim a rozhodujem sama. 

Kontrolovateľní muži sú pre mňa lákavé "bezpečie". Mňam. Mňam. Mňam. Milujem kontrolovať.

Traktor sa pohol. Ležím na hromade vecí. Vyzerá to, že každú chviľu sa rozpadneme a deti povypadavajú na cestu, ja si niečo zlomím... Ale my jeme koláče, deti vrieskajú vzrušením. Kľudné a radostné mužské tváre ma ubezpečujú, že sa o nič nemusím starať. A ešte k tomu aj Marcel vyťahuje gitaru a začína spievať. Alarmy starostlivosti a zodpovednosti hučia na plné gule. No muži, ktorí sedia okolo mňa majú v tvárach blažený výraz "pohodička". 

Aké to je pre mňa zažívať, že je o mňa postarané, že nemusím stále držať stráž? Aké to je dôverovať mužom? Dokážem to vôbec? 

Skúšam to. Z celej sily. Z celej mojej vôle sa pokúšam prekonať, čo všetky ženy vo mne budovali od narodenia - hlbokú nedôveru v mužov. Tie mýty a legendy, akí strašní muži sú. A táto krutá nedôvera vo mne žije.

Ale ja si teraz líham, pozerám sa do neba a vydychujem von zo svojho tela tú generáciami žien naučenú neistotu a nedôveru v mužov. Ležím, dýcham, učím sa dôverovať mužom. A oni ako stromy obrastajú priestor a držia ho pohromade. 

Tak ako to je? Kedy mám podozrievavo kontrolovať a kedy veriť? Ako je možné, že niekedy si neistý zákerný "dobrý" chlapec a niekedy Muž s mocným a láskavým Vedomím? Niekedy ma chceš len ošukať a dať si ma ako trofej nad krb a inokedy chceš spojiť svoj osud s mojím úplne... 

A akú mám v tom úlohu Ja žena a Ja milenka?

Želám si oprieť sa do vašich konárov Muži. Túžim rozumieť, alebo skôr láskyplne prijať a objať vaše slabé a silné miesta, ako veverica hopkajúca z konára na konár vo výškach. Želám si opúšťať naučené alarmy nedôvery a stále viac cítiť rozkoš vo vašich bezstarostných úsmevoch. Želám si nechať svojím telom prestupovať vlny uvoľnenia v priestore, ktorý pre mňa vy Muži tvoríte. Želám si nezachrániť Ťa, Dobrý Chlapec, v tvojej neschopnosti rozhodnúť sa. Želám si dovoliť Ti nezachrániť ma, keď zúfalo žobrem o trochu pozornosti pri tvojich nohách mojím bezbrehým ženským pičizmom...

Kristína 🕊 Holubica rochniaca sa vo welness vedomí statočných a silných mužov