stretla som teba drahý nenarodený syn muža mojich dní

Bola to moja prvá noc s tebou drahý Muž mojich dní. Noc, kedy som si k tebe túžobne zaľúbená líhala s vedomím, že najbližšie hodiny, dni, roky, životy, ti otváram moje telo moju bytosť, moju.... Ju Tebe a pre Teba...

Ležala som na tvojom vyhriatom ramene po krásnom, dlhom, hlbokom, jemnom, vysnívanom milovaní... a pomaly sa vyrovnávala s tým, že ti chcem ísť oproti a bližšie a viac a hlbšie, hoci si muž inej ženy... podľa katastra vzťahov, vlastníkov mužov a žien... hoci nie si môj.  

 Medzi snením a bdením som započula... 

"Je tehotná. Čakám s ňou ďalšie dieťa..." 

Zmrazilo ma na tísíc stupňov pod nulou a rozpadla som sa na milióny malinkých neviditeľných kúskov. Prestala som existovať. Zmizla som. Chcela som sa zakopať niekde pod zem.

A potom prišiel totálny hnev. Chcela som zabiť teba. Prečo si mi to urobil? Prečo ma tak veľmi miluješ a ešte ma aj nádherne hviezne pomiluješ, túliš si ma... celú si ma zjedol... a ja som sa ti celá odovzdala.... keď s ňou čakáš dieťa...? 

Nielen, že beriem žene jej exkluzivitu, ale mojím zaľúbeným srdcom "zničím" život ešte aj nenarodeného dieťaťa. Toto mi v hlave vrieskalo tisíc hlasov vydatých žien a matiek, táto dogma môjho rodu ma trhala na kúsočky. Toto je môj koniec. 

Odišla som zomrieť netušiac, či sa budem môcť ešte narodiť.

A vtedy som vonku pod hviezdnou oblohou uprostred noci sa ti Drahý Jonáš prihovorila prvý krát: 

 "Ty bytosť prichádzajúca, čo teraz? Ty, nenarodený syn milovaného muža mojich dní si ten posledný vo vesmíre, ktorému chcem "ublížiť"... a dážď sĺz...

 ...a vošla som do úplného ticha zúfalej bezmocnosti môjho srdca. Do tej najprázdnejšej prázdnoty. 

A vtedy som ťa pocítila, akoby si ma pohladil po tváry teplou rúčkou... Počula som tvoj hlas: 

"Ale veď práve pre tento váš živý a krásne nesymetrický vzťah vás troch sa ku vám rodím".  

Mňa zalial krásny pocit uvoľnenia. Niečo ťažké odpadlo. 

A zase mi prišla vina: "Oh to nie, nemôžem v takejto situácií cítiť pokoj, to nesmiem. Veď som sebecká piča. Však babi?"

No krásny meditatívny pokoj hlbokého spojenia s tebou vo mne pretrvával a mne sa ukázal obraz. Videla som ľudí, ktorí ťa drahý Jonáš milujú. A ja som bola jednou z nich. Odrazu to nebol obraz budúcnosti, bolo to tu teraz. Hlboko vo mne si mi ukázal, že je jedno, kto som a čo robím, ja ťa môžem milovať a ty môžeš rásť aj v mojej láske...

Sledovala som ako si rástol v tele svojej Matky, mojej osudovej Ženy. Vždy keď som vo výčitkách chcela ujsť, zalial ma ten pokoj lásky k tebe, ako v tú noc, keď si mi prišiel do života. No aj tak som utekala, bála som sa. Ja nie som bojovníčka býčia, ale rybia. Pohyb namiesto sily...

Blížil sa deň, keď si chcel prísť na svet. A čím bližšie si bol tým, tým viac som opäť chcela ujsť s dobrou výhovorkou - že vám musím nechať priestor na VÁŠ život...A bola som pripravená ujsť, kúpila som si lístok na vlak... Uvoľnilo sa mi celé telo, konečne sama. Nemusím čeliť strachu... som opäť v pohybe.

Avšak v rovnakú chvíľu si ma zalial horúčkou. Nás všetkých. Požehnal si nás nevidiacich a neveriacich v tvoj plán kovidom. A tak si ma hlasom tvojej Mamy zavolal znehybnieť do karantény ku vám. A ty si neváhal, hneď v ten večer si sa rozhodol prísť.

Zožierali mi výčitky. Ja som vedela, že pôrod dieťaťa, obzvlášť domáci, je najväčšou možnou rodinnou intimitou. Nevedela som v sebe nájsť ani štipku hodnoty, ani štipku dôvodu, prečo by som tam mala byť. Ale tebe to bolo jedno, chcel si ma tam mať, to bolo jasná. A tak som si položila otázku: "Čo je drahý Jonáš Alan moja úloha v tvojom živote? Prečo ma takto silno voláš byť tvojou súčasťou?". Tvoja odpoveď mi otvorila oči, rozovrela náruč, rozžiarila srdce a dala zmysel celému môjmu-nášmu príbehu, ktorý sa vlastne len začína.... Ty si si Mňa vybral, ako spoločníčku na ceste. Mňa?!? Áno mňa. Tvoja mama to chápala a smiala sa. On to chápal a smial sa mi. A mne to začalo dochádzať.

Ty, Bytosť budúcnosti už chceš žiť inak. A zariadil si si to. A ja ti hovorím: "Mojím Žijem v Sebe som tu aj pre teba, telom, dušou, mojím krištáľovým srdcom. To je moje umenie žiť."

A nasledovala noc môjho života. Noc nádherných spojení v hlbokom bytí. Minulosť zmizla, prišla čistá príroda, ktorá sprevádzala pôrod. Príroda moja, jej i jeho a ty si bol dirigent nášho orchestra života. Milujem hrať v tvojom orchestri, milujem, milujem, milujem... Ach, a keď som ťa držala v náručí ešte spojeného s mamou... Takého mokručkého, krvavého, slizučkého... Tá tvoja vôňa... Slzy... Dojatie... Smiech... Šťastie... Úžas... Spojenie... Tá nekonečná neha a láska... Život je nádherný.

Keď si sa nad ránom narodil, oslobodil si ma od otroctva mojich ilúzií o láske mužov a žien, ktoré mi nedovoľovalo byť so sebou a tvoriť s mužmi, s ženami a deťmi. Rozbil si moje ilúzie o tom, že utekať do samoty a do lesa je vlastne nádherne správne, ezoterické a spirituálne. Sila tvojho príchodu mi ukázala, že moje detinské časy klamu sú minulosť a teraz môžem objavovať svoju dospelšiu budúcnosť, nech to už znamená čokoľvek. Naučil si ma drahý syn osudovej ženy a muža, že dospievať znamená prestať súdiť a teda viniť seba i druhých... lebo Život je vo svojej láskavosti prepestrý a dobrý.

Kristína, Viera Zeme v Slnečné jahodové deti, Holubica JujŽivá

PS: Učím sa zmeniť náš chorý kultúrny zvyk volať partnera "môj muž" na "muž mojich dní", k čomu ma nádherne inšpirovala práve žena muža mojich dní.

dotkla som sa ťa?  dotkni sa ma