keď som prívetivá nahá krajina pod šírim nebom

Holubica píšem: Ráno pred stretnutiami som si zaželala - túžim sa dnes stretávať s mužmi, ako prívetivá šíra krajina všetkým čím som. V celej svojej kráse i neprívetivosti. A keď si objavíš jednu moju náladu, krajinu, kút môjho srdca, časť môjho tela... pozývam ťa ďalej na púť mnou. Ja túžim objavovať, čo sa vo mne deje s pútnikmi, ako si aj ty... či si ma stretol, alebo si čítaš tieto riadky... túžim inšpirovať ťa k životu v úplnosti... ako milenka, sestra, Holubica, kňažka, viera Zeme v Slnko, Kristína.

A na toto moje ranné želanie, ktoré som si povedala ráno pred dnešnými stretnutiami, si prišiel ty nádherný cudzinec. Muž veľmi živý, s plamenným pohľadom, krásne vyšportované telo, zrelý muž so šedinami... mňam. Vošiel si ku mne do krásnej voňavej svetlej jurty - milujem tento priestor - som tu doma. Cítim sa tu. Dobre sa mi tu šamaní. Nádherne sa tu otváram.

Dal si mi pusu, krásnu, jemnú, pomalú, vrúcnu. Opýtam sa ťa moju obľúbenú otázku: "Za čím si ku mne prichádzaš?" a ty bez zaváhania odpovieš: "Za tvojou prírodou Holubica."

Usmiala som sa - ja som šíra krajina a ty si prišiel iba na jednu hodinu, tak uvidíme...

A na moje prekvapenie sme sa krásne zarozprávali. A ty miluješ svoju ženu, už veľmi dlho, vytrvalo a nezvratne, ale ona nezdieľa tvoje telesné túžby a tak si mal more mileniek a stále máš a aj preto si teraz tu. A hovoríš mi, že Život muža, 

život milujúceho muža potrebuje výživu a to lásku telom, 

lebo ináč sa zvrtne v zášť, v nenávisť, v zlobu, 

v ezoterické hľadanie "dobra" a v boj proti "zlu" a proti všetkým "zlým" ľuďom... to sa vraj stane mužom, ktorí necítia a nezažívajú telesnú lásku... stratia silu, stratia energiu, stratia chuť žiť, ochorejú... ale ty miluješ život v plnosti 

a preto si tu pri mne v mojej prírode. 

A moja príroda ťa volá ovoňať si ťa. Celého. Áno a vôňa tvojho tela ma otvára, teba púšťam ďalej. Cítim v tvojej vôni, aký si živý, si plný a nesieš mi dar - seba.

Si tu len na hodinu, ale neponáhľaš sa. Si krásne vláčny a plynulý hoci sa ti veľmi páčim, hoci ti krásne stojí penis... ty si krásne svoj a osedlal si si svoju nadržanosť... dráždiš ma tým... voláš ma tým... ona odpovedá na tvoje nenaliehavé volanie...

Uvedomila som si, že ty vôbec nepotrebuješ, aby som sa o teba starala, zachraňovala ťa, urobila ťa... ty si naozaj prišiel stretnúť moju prírodu, mňa, moju dušu, či ako hovorí Zriem - môj životný príbeh. A moje telo na túto tvoju nenaliehavosť tak krásne reagovalo... hranice padali... bozkával si mi tvár, ja som ti hladila penis... bozkávam ťa tiež... pootváram pery... stretávajú sa nám jazyky... ty krásne hráš na mojom tele... "Krásne hráš na mojom tele a ja cítim tie čarovné tóny..." a ty na to: "Krásne vyžaruješ Holubica, milujem, čo z teba znie."

...a tu ti došiel čas...

...ale ja som mala chuť pokračovať aj tak a tak mi vyšlo z úst: "pobozkaj mi ju" - slastne som si užila tvoje dotyky... a vďačne som ich opätovala a potom som ťa krásne urobila...

...škoda toho času... neznášam, cudzinci, keď prídete iba na hodinu a mne sa to s tebou páči...

🕊 milenka, sestra, Holubica, kňažka, viera Zeme v Slnko, Kristína

dotkol sa ťa tento príbeh? - klikni sem