ako som v Peru stretla v sebe dieru, ktorú dokážu zaplniť len muži, drahý Ocko Jazvec

Je teplý letný deň. Slnko mi rozpaľuje líca. Som s tebou rada, drahý aktuálny muž. Avšak keď sa pozriem hlbšie dnu do seba, necítim nič. Som prázdna. 

Nechcem s touto prázdnotou pod sladkým lesklým pozlátkom žiť a tak utekám od všetkého TU na cestu veľmi ďaleko preč TAM, až na druhý koniec sveta. Šplhám vysoko do tisícových výšok a nechávam vietor mocných hôr tesne ma objať. 

Duch veľhôr sa ma zmocnil tak silno, až uzriem TO, čo mi v živote chýba: Mužské zovretie v náručí, bratský láskavý no mocný dotyk, poláskanie, ktorým muž nikam nemieri a už vôbec nie do môjho lona... ...otcovská záchrana od muža, ktorý za to nič neočakáva... Kedy sa to z môjho života vytratilo? Kde som to stratila? Pátram odkiaľ tento pocit vyviera a prichádzam prameňu mojej ničotnej práznoty s mužmi. 

Môj Otec. Tu, tisíce kilometrov od domova? V Peru? Áno. Pred očami mám Tvoju rožiarenú tvár, nekonečné hry a smiech. Aha oci, koľko krásnych vecí, aha oci koľko krásnych zážitkov. Cítim bezpečie. Ale ako čas tečie, zrazu sa obrazy menia - stres, strach a ja necítim na tele žiadny Tvoj dotyk. Dospela som a osirela. Vidím Ťa vyčerpaného, unaveného, bojíš sa... nie si. Kde si sa stratil? A tak sa zamýšľam nad tým, aký má život môj otec? Aký život majú muži dnešných dní? Rastiem, treba mi toto a treba mi tamto... Chceli by sme dom so záhradou, psa, dovolenku. Oci, oci. Daj, daj, daj nám... A Ty dávaš. Chceš, aby sme mali všetko, aby si bol dobrý otec, manžel... A Ty sa strácaš v našich očakávaniach. 

Tvoje Bytie sa mení na Dávanie. Bytosť sa mení na Urobil som pre Vás. A ja? ja vidím otca a už nie si ako pred tým. Nemáš na mňa čas a si unavený. Prestávaš ma objímať a ja prestávam objímať Teba. Naše telá sú si teraz cudzie. Už si ma neposadíš na kolená. Veci, ktoré mali zabezpečiť všetko, zobrali to jediné na čom záležalo. Plačem hlbkým smútkom, keď uzriem za čo som Ťa otec vymenila. Zatúžila som Ťa opäť objať, pocítiť Ťa takého, ako kedysi. Ale ako sa to robí? Cítim paniku. Bojím sa Ti priblížiť a pocítiť Ťa. A tak chodím po horách, túlam sa vo výškach a pred očami mám moment, keď opäť roztúžená uvidím môjho otca, objímem Ťa a stratím sa v Tebe. Zmierila som sa s tým, že nebudeš chcieť otvoriť svoje srdce a že keď Ťa pohladím po tvári, nepocítiš ma. Ale ja musím... ja vidím, že všetku tú blízkosť, čo som hľadala u mužov, túžim ešte raz zažiť od Teba. Dievča vo mne, ktoré si na nás pamatalo sa nemohlo dočkať, keď Ťa opäť stretnem. A tak prichádzam ku dverám, klopem. Pustíš ma do seba? Cítim chvenie v celom tele, ešte môžem ujsť. 

Otváraš dvere. Som otvorená, mäkká, ponúkam a nič nechcem... A Ty si si ma takú všimol, vidíš ma opäť ako svoje dievčatko. Vidíš sa vo mne. Objímeš ma. Silno, pevne. Hovoríš mi dcérenka a naša samota a únava zrazu dostáva všetky farby Života a Lásky, na ktorú sme takmer zabudli. Stretla som Ťa Ocko a a časťou seba ostávam Tvojím dievčatkom nastálo. 

Želám si... aj pri iných mužoch... aby som sa vyhla pokušeniu očakávaniami a výčitkami znásilňovať vás do "daj a splň mi", robiť z mužov mojich "otcov". 

Aby som jasne videla mužov takých, akí ste... Aby hodnota muža pre mňa nebola len v tom, čo mi dá... ako pri mužovi vyzerám ja... ááách áno... čo mi dá, keď pohladí, keď zabezpečí, keď urobí... aby to prestalo byť o tom: "Muž, urob ma šťastnou a naplnenou." 

Túžim sa muži s vami stretávať ako duša s dušou. 

Kristína z Holubice, 🕊 dcéra, PreŽivá Deva